Sv. Augustín usudzuje, že viera so sebou prináša obsah poznania a preto hovorí, odvolávajúc sa na Sväté písmo: “Uver, aby si porozumel”[23]. No je si vedomý, že náuka o Bohu je nedokonalá a nikdy ho nemôže obsiahnuť: „Boh obsiahnutý ľudským rozumom by nebol Bohom a radšej vyznáme svoju obmedzenosť ako vedomosť, no aj napriek tomu dostať sa už myšlienkou k Bohu, hoci v nepatrnom stupni, už to je veľkým šťastím“.[24]
Sv. Tomáš Akvinský zastával názor, že v teológii používame ľudský rozum nie preto, aby sme vieru odôvodnili, lebo tým by sa stratila ľudská zásluha, ale aby sme si objasnili mnoho vecí, ktoré sú v nej podané. “Milosť totiž neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje a preto je treba, aby prirodzený rozum slúžil viere, ako prirodzený sklon vôle slúži láske k Bohu”[25] a dodáva: “Teológia používa i autoritu filozofov pokiaľ mohli poznať pravdu prirodzeným rozumom, no aj napriek tomu sú to autority pre teológiu vonkajšie a len pravdepodobné”.
To sa nemá rozumieť tak, že dôvody filozofov nemajú dôkaznú hodnotu samy v sebe, ale že nedokazujú pravdy viery, pretože tie čerpáme zo Zjavenia a akonáhle ich už máme, môžeme z nich vyvodzovať závery.
Úžitok z filozofie
Z dejín teologického myslenia je zrejmé, ako prirodzený rozum spolupracoval s vierou, lebo v kresťanskom staroveku a stredoveku teológovia čerpali plnou mierou z gréckej filozofie. Táto filozofia síce obsahovala aj námietky proti kresťanstvu a tiež sa v určitom stupni pričinila o zintelektualizovanie náboženstva a o jeho odtrhnutie od biblického konkrétna, jej zásluhy sú však omnoho väčšie ako škody, ktoré so sebou priniesla.
Bez gréckej filozofie v platónskom a novoplatónskom poňatí by sme nemali ani apologétov, ani Origena, ani Atanáza, Gregora Naziánskeho ani Gregora Nys., ani Bazila a predovšetkým by sa neobjavil sv. Augustín, ktorý svojím géniom dominoval celému stredoveku a aj v modernej dobe slúži teológii veľkosťou svojej mysle.
Askéza a mystika cirkevných Otcov a spisovateľov veľmi získala z novoplatónskych náuk. Bez Aristotela by nevznikla tomistická syntéza. Je možné hovoriť o pokresťančení Aristotelovej metafyziky a etiky, ale tiež je zrejmé, že vďaka jemu kresťanstvo vypracovalo vlastný myšlienkový systém a ucelený pohľad na svet.
Pomoc iných vedných disciplín
V utváraní teológie má, ako doposiaľ, najväčšie zásluhy filozofia, pretože ona predovšetkým priniesla metódu presného myslenia a pripravila terminológiu. Výrazy: prirodzenosť, osoba, príčina, vzťah, podstata, akcident, zmena, matéria, forma, mravná norma, účel, čnosť, nedostatok, dobro, zlo – analyzovala filozofia.
Celá Aristotelova etika vošla aj do kresťanskej morálnej teológie. Filozofické vedy neprinášajú len terminológiu, ale sú prípravou pre vieru a teológiu tým, že bránia rozsah poznávacích schopností človeka a metafyziky a podávajú dôkazy o existencii Boha a možnosti zjavenia. Obsah filozofických vied, ktorý sa dotýka právd o Bohu, o svete, o ľudskej duši, o zmysle života, predstavuje pre teológiu nielen doplnenie, ale aj materiál k vytvoreniu syntézy právd viery a rozumu.
V modernej dobe dáva teológom materiál pre poznanie nielen filozofia, ale mnoho iných vedných odborov. Nemôžeme ani pomyslieť na štúdium morálnej teológie, ani asketiky a mystiky, bez znalostí psychológie.
Biblické vedy, dnes tak diferencované, predpokladajú dôkladné znalosti kultúrneho pozadia epochy, v ktorej vznikli knihy Písma sv..
Znalosť histórie so všetkými jej pomocnými vedami a zvlášť dôkladné znalosti archeológie a filológie, sú nevyhnutnými podmienkami pre štúdium biblickej teológie.
Súčasná pastorálna teológia musí brať zreteľ na sociológiu, pedagogiku, psychológiu.
Je jasné, že cirkevné dejiny ako teologická veda, predpokladajú znalosť svetských dejín, lebo len na ich podklade sa zvýrazní to, čo je božské a čo ľudské v dejinách cirkvi.
Dokonca i prírodné vedy, ktoré sú vlastne hodno vzdialené od teológie, pomáhajú pri výklade biblických textov a môžu byť prameňom rôznych analógií s nadprirodzenými vecami. Takže prirodzené schopnosti ľudského rozumu a jeho výsledky a teda aj rôzne odbory vied, sú v menšom alebo väčšom stupni nástrojovou príčinou, a teda aj prameňom teológie.
Cieľ teologickej vedy
Všeobecným cieľom teologickej vedy je pomôcť človekovi na jeho ceste k dosiahnutiu plného človečenstva na večnosti a účasti na prirodzenosti Boha podľa analógie jeho Syna.
Každá veda vedľa praktických cieľov, má za hlavnú úlohu poznať skutočnosť, t. j. dosiahnuť pravdu. Augustínova otázka: „Po čom túži duša viac ako po pravde?“ - je stále aktuálna.
[23] Sermones, PL 38.
[24] PL 38, 663.
[25] STh 1,1,8 ad 2.
Komentáre