Zvláštnou a takmer vždy násilnou cestou išli novovzniknuté fanatické sekty tohoto obdobia.
Holanďan Tanchelm z Brabantu napríklad popieral platnosť sviatostí udelených kňazmi, ktorí sú, podľa neho "nečistí". Nimi udelené sviatosti človeku škodia. Skupina prívržencov viedla nemravný život a zväčša sa živila z lúpeží cirkevných majetkov. Tanchelm sa vydával za Božieho Syna a snúbenca Matky Božej. V roku 1115 bol zavraždený. V Antverpách a ďalších holandských mestách mal s ňou dočinenia sv. Norbert a jeho žiaci.
Ďalšia skupina – petrobrusiáni – pomenovaná podľa juhofrancúzskeho kňaza Petra de Bruys, odmietala pod rúškom náboženskej horlivosti krst detí, eucharistiu, obetný charakter svätej omše a sviatosť kňazstva, úctu obrazov, modlitbu za zomrelých, atď. Jeho prívrženci prenasledovali kňazov a mníchov nútili vstupovať do manželstva. Skupina získala širokú podporu medzi ľudom. Nakoniec však na Veľký piatok v roku 1132 zakladateľa sekty obyvatelia St. Gilles neďaleko mesta Aarles upálili na hranici, v ktorej sám chcel spáliť kríže.
Stúpenci benediktína Henricha z Lausanne – henriciáni – vo svojom náboženskom fanatickom zápale ničili kostoly, mučili kňazov, odmietali sviatosti. Svojimi horlivými kázňami proti bohatstvu kléru si získali mnohých. Proti týmto skupinám bol vydaný 23. kánon II. lateránskeho koncilu roku 1139.
Eon zo Stelly, charakteristický svojimi apokalyptickými názormi sa vydával za sudcu posledného dňa a na seba aplikoval slová modlitby: "skrze toho, ktorý príde súdiť živých a mŕtvych". Synoda v Remeši (r. 1148) ho označila za psychicky chorého a odsúdila do kláštorného väzenia, kde zakrátko zomrel.
Ďalším predstaviteľom heretického hnutia bol Amalrich z Beny pri Chartres (†1206), profesor filozofie a teológie v Paríži. Hlásal identitu Stvoriteľa a tvorstva; účasť veriacich na Tele Kristovom vysvetľoval v panteistickom zmysle. Nesprávne tézy zavrhol pápež Inocent III. Jeho prívrženci amalriciáni, učili o trojnásobnom vtelení Božom a to o vtelení Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi Kristovi a Ducha Svätého v každom veriacom. Zavrhovali sviatosti; pápeža nazývali antikristom.
Príčinou vzniku inkvizície nebol fakt, že niekto zastával iné názory, ale skutočnosť, že boli namierené proti spoločnosti. Náboženský problém sa takto menil na politický. A spoločnosť v tomto období vedela tvrdo trestať nielen heretikov a schizmatikov, ale zakročila aj voči delikventom v iných oblastiach kriminality (zlodeji, peňazokazci …) pokojná cesta k riešeniu sa osvedčila len čiastočne. Cirkev i vtedajšia spoločnosť bola nútená hľadať aj iný, nepopulárny spôsob riešenia.
Pod vplyvom šíriacich sa nepokojov vyvolávaných členmi rôznych heretických spoločenstiev i jednotlivcov pápež Gregor IX. (1227 – 1241) nariadil biskupom zobrať si na pomoc proti heretikom ľudových kazateľov (biskupská inkvizícia).
Túto inštitúciu poznal už aj IV. lateránsky koncil aj na základe už predtým vydaného dekrétu o biskupskej inkvizícii Ad abolendam. Gregor IX. vošiel do histórie ako otec inkvizície. Bol prvým z cirkevnej hierarchie, kto oficiálne súhlasil so smrťou heretika upálením, nakoľko žiadne z predchádzajúcich opatrení nemohli zabrániť veľkému nebezpečenstvu bludárov, ktorí hrubo narúšali čistotu viery a spoločenský poriadok.
Roku 1231 vydáva inkvizičnú bulu Excommunicamus, ktorá dovoľuje potrestať vinníka smrťou. Keďže svetské kniežatá sledovali svojím opatrením proti kacírom isté politické ciele, ktoré im boli často bližšie než ciele náboženské, Gregor IX. neponechal vyhľadávanie kacírov štátnym úradníkom, ale roku 1232 zriadil pápežskú inkvizíciu. Pápež poveril predovšetkým členov dominikánskej rehole, aby svojou činnosťou čelili nebezpečenstvu vtedajšej doby.
Ďalšia inkvizičná bula Inocenta IV. (1243 – 1254) Ad exstirpandum (presnejšie Ad extirpanda, pozn.) z roku 1252 bola zhrnutím predchádzajúcich nariadení voči heretikom. Dovoľovala mučenie ako prostriedok na zistenie viny (na rozdiel od 9. stor., kedy Mikuláš I. vo svojich Responsa ad consulta Bulgarorum z r. 866 odmietol mučenie ako previnenie proti Božiemu i ľudskému zákonu).
V inkvizičnom procese sa však nesmelo mučenie aplikovať na deti a na tehotné ženy, nesmelo byť použité dvakrát v tom istom delikte.
Dôležité je tiež, že priznanie vyslovené počas mučenia sa muselo nasledujúceho dňa zopakovať bez donucovania, inak bolo považované za neplatné. Inkvizičný postup vyšetrovania bol neobyčajne precízny a čím bol detailnejší, tým väčšmi boli garantované práva obvineného. Všetko je samozrejme relatívne, lebo vtedajší súdny systém nedokázal poskytnúť všetky garancie ľudských práv tak, ako je to teoreticky možné dnes. Historici si môžu dokonca všimnúť až prepiatu úzkostlivosť zo strany inkvizítorov.
A tak, ako v každom systéme, aj tu došlo k istým prehmatom. Pápeži protestovali proti takýmto zneužitiam (každý odsúdený sa mohol odvolať k pápežovi).
Známe sú prípady, že pápeži zneplatňovali rozsudky inkvizítorov (napr. Inocent VIII. zneplatnil počas jedného roku okolo 200 rozsudkov, a Alexander VI. 250 rozsudkov iba v jednom roku 1498).
To však neoslobodzuje, ako je jasné, cirkevnú autoritu od zodpovednosti za inkvizičné konanie, dovoľuje to však objektívnejšie hodnotiť historickú skutočnosť a zohľadniť všetky podmienenia doby.
Článok Judák, V., INKVIZÍCIA I., In HR, č.4, Roč. XIV, 2003, s.14-15:
Komentáre