Tak sa hovorí:
"Odíď zo svojej krajiny,
od svojho príbuzenstva
a zo svojho otcovského domu
do krajiny, ktorú ti ukážem.
od svojho príbuzenstva
a zo svojho otcovského domu
do krajiny, ktorú ti ukážem.
Urobím z teba veľký národ,
požehnám ťa a preslávim tvoje meno
a ty budeš požehnaním.
požehnám ťa a preslávim tvoje meno
a ty budeš požehnaním.
Požehnám tých, čo ťa budú žehnať,
a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať!
V tebe budú požehnané
všetky pokolenia zeme!" (Gn 12, 1-3)
a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať!
V tebe budú požehnané
všetky pokolenia zeme!" (Gn 12, 1-3)
Proroci, ktorí žijú pred exilom, teda napr.: Amos (9, 7), Ozeáš (13, 4) a Micheáš (6, 3-5) vidia začiatok zmluvy a vyvolenia v Božom oslobodení z Egypta a v jej ohlásení na Sinaji. Postava Mojžiša tu nadobúda svoje centrálne postavenie. Obidve podania, Abrahámovo i Mojžišovo, sú neskôr pojaté do Mojžišových kníh i do prorockých po exile, napr. Jeremiáš a Deutero-Izaiáš, a tým aj potvrdené. Tak sa stane, že teraz sa nachádza konečné stvárnenie Tóry vedľa zmluvy s Abrahámom. Chápu sa navzájom ako prisľúbenie a naplnenie. Čo bolo prisľúbené Abrahámovi, to sa splnilo na Sinaji. Dojemnými slovami poukazuje deuteronomista svojmu ľudu na sinajskú zmluvu. Robí to v dobe, keď sa zdá, že Izrael zabudol na požiadavky zmluvy.
„Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou,
odvtedy, keď Boh stvoril človeka na zemi,
a (dozvedaj sa) od jedného kraja nebies po druhý;
či sa stalo niečo také veľké ako toto
a či bolo počuť niečo podobné,
že by bol ľud tak počul hovoriť z ohňa hlas Boží,
ako si počul ty, a zostal si nažive!
Alebo pokúsil sa nejaký Boh prísť a vybrať si národ spomedzi národov navštíveniami,
znameniami a zázrakmi, v boji, rukou silnou a zdvihnutým ramenom,
za veľkých hrôz, celkom tak, ako to urobil Pán,
váš Boh, kvôli vám v Egypte pred vašimi očami?!" (Dt 4, 32-34)
Ešte raz v neskoršom čase uvažuje kňazský teológ o Božej zmluve. Vznik zmluvy zatláča ďalej naspäť. Je pozoruhodné, ako kňaza zaujíma predovšetkým ustanovenie kultu zákona. V tom vidí predovšetkým spásnu ponuku Boha pre jeho ľud. Tohto zákona sa má Izrael pridŕžať. Ako zvláštne znamenie zmluvy bola ustanovená obriezka, pri ktorej sa odstraňuje predkožka mužského pohlavného orgánu. Tak hovorí Boh k Abrahámovi:
"Toto je moja zmluva medzi mnou a vami a medzi tvojím potomstvom po tebe,
ktorú zachováte: Nech je obrezaný každý z vás, kto je mužského pohlavia!
Obrežete mäso svojej predkožky a bude to znakom zmluvy medzi mnou a vami". (Gn 17, 10-11)
Vzhľadom na toto znamenie sa mohol ľud taktiež aj navonok oddeliť od iných národov. V každom prípade bolo potvrdením tak vonkajších zjavných znakov dané nebezpečenstvo, že sa naplnenie zmluvy videlo vo zvláštnych zákonoch (sabat, obriezka, pravidlá pri stolovaní atď.). Zvláštnosť vyvolenia mohla byť precenená a mohla viesť k určitej náboženskej viere, ktorá v namyslenosti na vlastné, spájala odmietnutie iných národov a náboženstva. Aby sa zabránilo tomuto nebezpečenstvu pre Izrael, prízvukuje to isté kňazský teológ ("P") na inom mieste Božej zmluvy. Po veľkej potope, ktorá bola na začiatku, voviedol Boh celé ľudstvo prostredníctvom zmluvy s Noemom do jeho milosrdenstva. Ako znamenie tejto zmluvy, ktoré znamená pokoj, dáva Boh dúhu. Táto je znamením, že Boh nikdy viac nechce zahubiť ľudský život.
"A Boh hovoril ďalej: "Toto bude znakom zmluvy,
ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami,
čo sú s vami:
Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch,
aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou.
Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha,
vtedy si spomeniem na svoju zmluvu,
ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou.
Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory". (Gn 9, 12-15)
Zmluvy s Noemom, s Abrahámom, na Sinaji - troma rozličnými spôsobmi a predsa vnútorne úzko súvisia -vyjadruje Izrael svoj vzťah k Bohu. Tento vzťah nie je bez napätia. Dokazujú to dva postrehy. Osobitné vyvolenie Izraela nevylučuje univerzalitu spásy. Oba sú tak dané ako zákon a milosť. Izrael sa cíti Bohom povolaný, ale to zahrňuje aj to, že svoje povolanie môže ubezpečiť iba naplnením zákona. Božie volanie a skutky národa nie sú odlišné veci, ale patria v zmluve nerozlučne spolu. Pritom Izraelu vzhľadom na túto skutočnosť bolo stále jasné, že táto zmluva nebola uzatvorená na spôsob zmluvy dvoch rovnako silných národov. Oveľa viac práve Boh ako vyšší tu urobil prvý krok. Týmto je táto zmluva nie iba právnou dohodou, ale oveľa viac je darom a milosťou. Boh ako Pán tejto zmluvy požaduje poslušnosť a uznanie. Biblia nemlčí o tom, že Izrael nedodržiaval túto poslušnosť vždy tak, ako to bolo požadované Zákonom. Preto bolo potrebné, aby si národ stále spomínal na ustanovenie zmluvy. Stávalo sa to príležitostne so zvláštnymi oslavami v sviatkoch obnovenia zmluvy, ktoré sa konali k vymedzeným obdobiam. Tu sa opakovala povinnosť Izraela pravidelného navrátenia sa k požiadavke Zákona. Mimo týchto pravidelných pripomienok voči zmluve boli aj neočakávané, veľakrát až nechcené spomienky. Pochádzajú od prorokov. S veľkou intenzitou poukazujú na požiadavku zmluvy. Sú nepohodlnými karhateľmi, ktorí napomínajú Izrael. Pre prorokov je čas exilu tá najhoršia doba, ktorá sa Izraelu vôbec mohla prihodiť. Oznamujú, že zmluva je zrušená a viac neexistuje. Ostrejšiu obžalobu nemohli proti Izraelu pozdvihnúť. Týmto stratil Izrael to najposvätnejšie, čo mal.
Tak ohlasuje Jeremiáš Božie slovo:
I povedal mi Pán: "Zistilo sa sprisahanie ľudí Júdu a obyvateľov Jeruzalema.
Vrátili sa k hriechom svojich praotcov, ktorí odopreli poslušnosť mojím slovám;
aj oni chodili za inými bohmi, aby im slúžili.
Dom Izraelov a dom Júdov zrušil zmluvu,
ktorú som uzavrel s ich otcami." (Jer 11, 9-10)
Tu je to najväčšia krajnosť, čo mohol Izrael povedať. Zmluva je zrušená. Napriek tomuto nevypočítateľnému koncu je spojenie Boha so svojím ľudom silnejšie ako všetky očakávania. Ten istý prorok Jeremiáš, ktorý hovoril o zrušení zmluvy, vie aj o "Novej zmluve", ktorú Boh uzavrie so svojím národom:
"Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!
Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami,
keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta.
Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom - hovorí Pán.
Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela - hovorí Pán.
Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.
A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.
Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť:
"Poznajte Pána!", pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších - hovorí Pán.
Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem." (Jer 31, 31-34)
Táto zmluva nebude iba vonkajšou inštitúciou. Prinesie odpustenie hriechu a vyrieši neprávosť vo svete. Ale táto nová zmluva sa môže očakávať iba z budúceho spásonosného Božieho počínania. Takto získava budúcnosť nový náboženský význam, zatiaľ čo doposiaľ bola pre Izrael dôležitá minulosť s Božími činmi. Teraz môže Izrael očakávať Božie dielo iba v budúcnosti. Je dôležité, že spisy Nového zákona spájajú s udalosťami o Kristovi tiež počiatok novej zmluvy.
Komentáre