Blog rímskokatolíckeho kňaza

Na konci pradejín a na začiatku rozprávania o patriarchoch je Božie oslovenie Abraháma. Po nešťastí, do ktorého padlo ľudstvo svojou vypínavosťou a snahou o moc, symbolicky o tom hovorí babylonská veža, Boh si volá z národov jedného muža, aby s ním začal úplne nové dejiny jeho spásy.

Meno "Abram" môže byť zložené z babylonských slov abu=otec a ramu=milovať. Potom znamená "Miluj otca". Predĺžením Abrama na Abrahám má toto meno pre Izraelitov význam "otec zväzku ľudí". Novým menom začína preň aj nový životný úsek.

Abrahám má zanechať svoju vlasť. Má sa zrieknuť starých priateľstiev, kultúry, s ktorou bol oboznámený, a známych pastvín. Na slovo Boha odchádza na neznáme miesto, v ústrety neznámej budúcnosti. Boh od neho žiada riziko úplne nového začiatku. Božia požiadavka je spojená s troma prisľúbeniami, ktoré tvoria najdôležitejšiu časť rozprávania o patriarchoch.

Abrahám sa má stať otcom veľkého národa. Sľubuje sa mu početné potomstvo. V neskorších časoch sa Izraeliti sami pyšne nazývali "Deti Abraháma". V prenesenom zmysle sú "deťmi Abraháma" aj tí, ktorí účinkujú v ňom začatých dejinách spásy. Matúšove evanjelium začína Ježišov rodokmeň Abrahámom, aby tak označilo začiatok dejín spásy, ktoré vrcholia v Ježišovi.

Podiel na Božom požehnaní má dostať aj Abrahám. "Požehnanie" tu v prvom rade znamená plodnosť a ochranu, blahobyt rodiny, zdravie stád atď. Ale požehnanie znamená aj viac: spása pred Bohom. Toto požehnanie už tu neplatí len pre Abraháma. Všetci, ktorí ho žehnajú (dobrorečia), majú mať účasť na tomto prisľúbení. Od jedného človeka, ktorý bol povolaný ako prvý, sa pohľad rozširuje na spásu všetkých národov.

On a jeho potomci zaujmú krajinu Kanaán. Naplnenie tohto prisľúbenia meškalo. Sám Abrahám mohol zdediť len jaskyňu Machpela pri Hebrone. Konečné zaujatie krajiny nasledovalo až po pobyte detí Izraela v Egypte a uskutočnilo sa pod Jozuem a sudcami. Zbožní židia vždy považovali krajinu Izrael za Boží spásny dar. Abrahám nepozná námietky. Poslúcha bezvýhradne. Vo veľkom húfe tiahnú do Kanaánu. Ako hlava rodiny vedie karavánu. Ide dopredu, lebo to chce Boh. V Sicheme a Beteli stavia oltáre, aby krajinu zasvätil svojmu Bohu.

V porovnaní s vtedajšími veľkými historickými udalosťami a s veľkolepou kultúrou Mezopotámie sa udalosť s Abrahámom musela javiť ako niečo bezvýznamné. Skutočne sa navonok nelíši od nespočetných putovaní nomádov "aramejského sťahovania". A predsa je za tým niečo neslýchané. Pretože nie je výsledkom vlastného úsilia, alebo reakciou na okamžité podmienky, ale nasleduje po Božom príkaze. Božím slovom vtedy začali nové dejiny, ktoré sa stali účinnejšími než všetko to, čo vyšlo z Mezopotámie. Tieto dejiny voláme "dejinami spásy".

Tým sa nemyslí pôsobenie Boha, ktorý tak ako chce vedie k spáse všetky národy. Nemyslí sa ani to tajomstvo, že dejiny celého ľudstva sú naplnené Božou priazňou a že je možné hlásanie Božej pravdy, osobitne aj rozličnými náboženstvami. Pretože aj pri všetkých omyloch, ktoré sa v týchto náboženstvách vyskytujú, sa dajú nazvať "riadnou cestou spásy nekresťanského ľudstva" (Küng). Dejinami spásy sa tu myslia osobitne dejiny, o ktorých svedčí Biblia, kde Boh vystupuje zo svojej skrytosti a robí sa prijímateľným v slove a v skutku. Takto otvoril najprv jednotlivcovi, potom jednému národu a napokon celému ľudstvu "mimoriadnu cestu k spáse". Táto cesta v sebe zahŕňa pravdy, ktoré ľudstvo pozná vo svojich náboženstvách a zároveň odstraňuje ich nedostatky. Smeruje k oslobodeniu od nenávisti, utláčania, predsudkov a nelásky.

Božie volanie k Abrahámovi je posilnené slávnostným uzavretím zmluvy. Javisko udalosti je veľkolepé. Boh vedie Abraháma v noci, pod oblohou plnou hviezd a sľubuje mu potomstvo, ktoré má byť tak početné, ako tieto hviezdy. Zmluva je potom uzavretá tým starodávnym spôsobom, ktorý pripomína posvätné zvyky nomádov. Vo sne môže Abrahám vidieť budúcnosť Božieho ľudu (Gn 15). Kňazský spis tu vidí ten znak zmluvy, ktorý je záväzný pre celý Izrael - obriezku. Pritom sa odstraňuje predkožka na mužskom úde. Tento úkon, ktorý pri ostatných národoch môže mať hygienické zdôvodnenie, má tu hlbší význam. Na orgán, ktorý slúži pri podávaní života, sa tu pozerá z hľadiska zmluvy. Život - rodina - ľud - potomstvo takto nepriamo získavajú náboženský význam. Znak zmluvy prijíma len muž. Žena vstupuje do zmluvy svojím spoločenstvom s mužom. Kniha Levitikus predpokladá obriezku ako niečo samozrejmé. Povinnosť obriezky spomína len mimochodom. Všetci neobrezaní sú pokladaní za nečistých a profánnych.

S obriezkou je nerozlučne spojená Božia požiadavka, ktorá sa spomína v Gn 17, 1: "Kráčaj predo mnou a buď úplne môj!". Samotný obrad teda nestačí. Oveľa viac sa žiada život pred Božím pohľadom. Hlavným obsahom takého života je pre Abraháma viera a poslušnosť.

Pri Abrahámovi vidíme ešte prvotný stav - ešte nie je chrám, pravidelná obeta, príkazy o sobote. Záväzné obrady (okrem obriezky) sú neznáme. Zákon, ktorý bude neskôr riadiť dôležité životné situácie, ešte nebol daný. Ani kňaz ani kráľ neurčujú podrobnosti toho, čo je správne. Ešte nebolo dané ani Desatoro.

Všetky tieto pravidlá bude neskôr ľud potrebovať preto, aby životne vyjadril svoj vzťah k Bohu. Pri Abrahámovi vidíme korene, z ktorých neskôr vyrástli tieto predpisy. Je to viera a poslušnosť. Aj Nový zákon vidí Abrahámovu hodnotu v jeho viere. Pavol ho právom volá "otcom všetkých veriacich".