Blog rímskokatolíckeho kňaza

Čo sú teda literárne druhy, o ktorých sa toľko musí hovoriť pri modernom štúdiu Biblie? Zvykli sme si rozlišovať rozličné formy literatúry, napr.: poviedky, básne, divadelné hry. Poviedky existujú v najrozličnejších formách, napr.: ako rozprávka, román, novela, fraška, krátky príbeh, správa atď. Aj medzi básňami nachádzame rozličné druhy: lyrické básne, balady, hymny, ódy, elégie. Divadelné hry môžu byť tragédiami alebo komédiami.

Rozličné literárne druhy neexistujú len medzi umeleckými textami, ako sú doteraz uvedené príklady. V zásade možno každý jazykový prejav priradiť k nejakému literárnemu druhu. Modernými literárnymi druhmi sú napríklad reklamný text, športová správa, súdny protokol, televízna reportáž, inzerát, obchodný list, vedecká analýza alebo volebné vyhlásenie.

Všetky tieto "literárne druhy" majú určitý štylistický a vecný svojráz, podľa ktorého ich možno rozpoznať. Nie je potrebné, aby si pisateľ zakaždým ujasnil, či použije nejaký literárny druh a ktorému dá prednosť. Môže sa stať, že pri písaní sa mu prelínajú rozličné literárne formy. V každom prípade je možné zoradiť texty podľa terajšieho platného literárneho druhu. Aj pri používaní sa vytvorili rozličné pravidlá.

Dopravná nehoda sa môže opísať rozličnými spôsobmi. Záznamy policajta pre protokol vyzerajú inak než záznam v denníku postihnutého alebo správa v novinách. Nikomu by však neprišlo na myseľ, aby z prípadu urobil lyrickú báseň alebo výzvu. Možné však je, že by sa nehoda mohla objaviť v nejakom románe alebo divadelnej hre. Literárna forma prináša však so sebou určité svojráznosti. Voľba určitej literárnej formy, napr. policajná správa, závisí vždy od účelu. Policajta zaujíma trestnoprávna stránka, pisateľ denníka zachytí svoje vlastné zážitky a dojmy z nehody, reportér snáď poukáže na nebezpečnosť ulice alebo križovatky. Policajná správa, denníkový záznam a správa v tlači majú vždy iné "miesto v živote".

Rozličné spôsoby, akými sa opisuje jedna a tá istá udalosť, nepredstavujú skreslenie pravdy, ale zobrazenie jej rozličných perspektív. Každý text má svoju vlastnú pravdu, avšak za predpokladu, že žiaden z pisateľov úmyselne alebo neúmyselne neprekrúca vecnú stránku. Takéto rozličné perspektívy musíme uplatniť aj v Biblii. Postavy ako Abrahám alebo Mojžiš sa objavujú v rozličných textoch v rozličnom svetle. Existujú, pravda, rozdiely už v spôsobe pozorovania novozákonných udalostí, ktoré nám predkladajú štyria evanjelisti.

Ešte ťažšia je otázka pravdivosti textu, keď ide o literárnu formu, ktorá sa nie celkom vzťahuje na skutočné dianie. Je nejaká báseň "pravdivá"? Má zmysel hovoriť pri nejakej rozprávke o "pravde"? V akom zmysle je "pravdivý" román, v ktorom sa už vopred uvedie, že všetky situácie a osoby sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je čisté náhodná? Môže byť modlitba "pravdivá"? Na všetky tieto otázky sa dá ťažko odpovedať. Vo všetkých týchto prípadoch možno asi hovoriť o "vnútornej pravde".

Vysvetlíme to na príklade: Gréci rozprávali rozprávku o kráľovi Midasovi, ktorý jedného dňa zajal vo svojich záhradách boha Silena a čoskoro ho prepustil. Za odmenu si mohol niečo želať. Bohatý, chamtivý kráľ si žiadal, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato. Želanie sa mu splnilo, urobilo ho však veľmi nešťastným. Aj všetky jedlá sa premenili na zlato a kráľ by zahynul, keby to boh nezmenil. Určite to, čo sa tu tak názorne rozpráva, sa nikdy nestalo. Rozprávka nemá žiadnu "historickú" pravdu. A predsa je rozprávanie "vnútorne" pravdivé, lebo poslucháčovi ukazuje, že prílišná chamtivosť vedie ku skaze. Ak by sa kráľ v roz­právke splnením želania stal šťastným a spokojným, rozprávka by bola vnútorne nepravdivá.

Podobne môže byť nepravdivá aj modlitba, keď sa napríklad použijú prehnané formulky, ktoré modliaci nemôže realizovať. Legenda môže byť v hlbokom zmysle rovnako "pravdivá" ako nejaká historická správa. Zaiste zvieratá nemohli nikdy porozumieť kázni sv. Františka z Assisi, avšak legenda o Františkovej kázni zvieratám nám lepšie predstaví svätcove sympatie k Božím tvorom, než by to mohla urobiť hocijaká iná správa. Je dôležité, aby sme si objasnili, že pravda nejakého textu nie vždy závisí od toho, či sa tá vyrozprávaná udalosť aj skutočne udiala. Ak ide o historickú správu, potom je prirodzene najdôležitejšia táto "historická" pravda. Ak však od každého textu vyžadujeme takúto "historickú" pravdu, tak si zahatávame cestu pre pochopenie mnohých výpovedí, ktoré ešte môžu existovať.

Tento názor má rozhodujúcu dôležitosť pre mnohé biblické texty. Totiž nie všetky biblické texty sú "biblické príbehy". V Biblii existujú aj mnohé literárne formy, ktoré sa nemôžu a nechcú merať meradlom "historickej" pravdy. Kto napríklad považuje podobenstvo za správu o skutočnosti alebo pieseň stvorenia na začiatku Biblie za prírodovedecký text, alebo rozprávanie o prorokovi Jonášovi za historický opis, zahatáva si okamžite cestu pre pochopenie dotyčných miest, lebo nerešpektuje literárne druhy týchto textov.

Kritickým sa tento názor stáva vtedy, keď ide o také miesta, ktoré sa zvyčajne považovali za "historické" správy, ako oba príbehy o Ježišovom detstve, ktoré sa nachádzajú na začiatku Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Mnohí si myslia, že viera stratí svoj základ, keď sa takéto texty na základe ich literárneho druhu nemôžu vysvetľovať tak, aby všetky vyrozprávané podrobnosti vyjadrovali aj historické skutočnosti. Aj keď literárny druh niekedy už nepripúšťa žiaden úsudok o tom, nakoľko je nejaký text "historický", príslušný text sa tým ešte nestáva bezvýznamným. Je to práve naopak. Často sa až teraz sprístupňuje posolstvo viery v plnej miere. Viera vôbec nemôže stratiť svoj základ, keď sa najdôležitejšie dokumenty viery vykladajú odborne.