Aby sme pochopili určitý zložitý jav, musíme ísť až ku koreňom. Nemožno poprieť, že prvým a najzávažnejším dôvodom križiackych výprav je náboženská motivácia - prvá laická spiritualita Západu.
Títo ľudia sa vydali do sveta, lebo verili, že Ježiš Kristus je konečným zmyslom života, pre ktorý sa oplatí žiť a zomrieť. Nemohli sa zmieriť s tým, že sa už nemôžu ísť pokloniť tam, kde sa Ježiš narodil a kde zomrel. Nepovažovali za správne, že kresťan si nemôže prehĺbiť svoju nábožnosť k trpiacemu Pánovi cez úctu k miestam, ktoré sú jeho historickou, posvätnou pamiatkou. Táto náboženská motivácia súvisí s formujúcim sa kultúrnym a občianskym vedomím Západu, čiže ráta aj s vojnovou cestou riešenia.
Profánna historiografia často hovorí: križiacke výpravy sú odhalením pravej tváre náboženstva, čiže jeho imperializmu, používajúceho násilie na uchopenie historickej a politickej moci. Ak toto tvrdíme, potom musíme dezinterpretovať udalosti a postaviť ich na hlavu.
Oveľa viac zmyslu dáva vidieť v zrode križiackych výprav veľké hnutie za vieru, ktoré hýbe týmto ľudom, s celou jeho veľkosťou a biedou, sebectvom, radosťami i bolesťami, inteligenciou i ťažkopádnosťou, čiže hodnotiť križiacke výpravy ako konkrétny dobový fakt. Ide, samozrejme, o zložitý jav, ktorého charakter je však celkom jednoduchý: je to viera, ktorá hýbe človekom a ťahá ho za sebou takého, aký je: obmedzeného svojimi možnosťami, poznačeného chybami, sebectvom a násilím.
Bez križiackych výprav by ťažko bola história kresťanského, dnes už sekularizovaného Západu. Západ síce spochybňuje vlastný koreň viery, predsa však ostáva aspoň sčasti na pôde týchto hodnôt. Ak by počas týchto storočí neboli zomreli tisíce ľudí a nebolo by sa dosiahlo oddialenie pádu kresťanského Západu, nielen dejiny Stredného východu, ale dejiny celej Európy by vyzerali celkom inak.
Jedenáste storočie treba uznať ako prelomové v dejinách kresťanského Východu. V tomto storočí, keď sa uskutočnil formálny rozkol medzi Konštantínopolom a Rímom, sa objavili na Východe noví nepriatelia kresťanstva. Boli to seldžuckí Turci, kočovné národy, pochádzajúce zo Strednej Ázie. Pomerne skoro prijali od Arabov islam. Stali sa jednoliatou spoločnosťou, ktorá viedla výbojné vojnové výpravy. Podmanili si postupne Irán, Azerbajdžan, Mezopotámiu. V roku 1070 ovládli Sýriu, zakrátko potom Palestínu. Teraz sa stali predmetom ich útokov usadlosti Byzancie v Malej Ázii.
Situácia východných cirkevných obcí, ktoré sa ocitli v tureckom otroctve, sa teraz stala ťažšia ako za panovania Arabov. Mnoho biskupov so svojimi veriacimi utieklo do Konštantínopola z území, ktoré zaujali Turci. Niektoré biskupské mestá boli zničené vojnou, niektoré boli pod vládou Turkov zruinované, z iných zasa kresťanské obyvateľstvo postupne emigrovalo. Mnoho kresťanov, ktorí neemigrovali, prijalo počas dvoch alebo troch pokolení vieru svojich nových pánov. Niektoré východné cirkvi (Arméni, jakobiti) vstúpili do fázy dezintegrácie a chaosu, iné (etiópska, maronitská cirkev) upevnili svoju izoláciu a samotu.
Komentáre