Tieto zvláštne dejiny začali pred takmer štyritisíc rokmi u jedného kočovníka z Mezopotámie, menom Abrahám. Vtedy začul volanie, aby opustil svoju vlasť a nasťahoval sa do novej krajiny.
Abrahám nasledoval volanie a prišiel do krajiny, ktorá bola neskôr nazvaná Izrael. Iní kočovníci – Biblia menuje Izáka a Jakuba – začuli takisto volanie tohto Boha a dôverovali jeho prisľúbeniam.
Neskôr sa zjavil tento "Boh Abraháma, Izáka a Jakuba" aj v Egypte. Tam dal jednému vzdelanému Semitovi menom Mojžiš poverenie, aby z krajiny vyviedol semitské kmene utláčané Egypťanmi. Odchod sa podaril takmer proti všetkým očakávaniam a nádeji. Bolo to vyslobodenie z otroctva a vykorisťovania, "vykúpenie" ktoré skusovali aj v politicko-sociálnej oblasti. Izrael považoval toto vyslobodenie z Egypta vždy za rozhodujúci čin Boha na svojom ľude.
Po vydarenom exode (vysťahovaní) nasledovali v prisľúbenej krajine nové ťažkosti. Ale vždy povstali v ľude noví záchrancovia-sudcovia, ktorí porazili v krajine usadených nepriateľov a chránili izraelské kmene pred prevzatím imponujúceho náboženstva pôvodných kanaánskych obyvateľov.
Na prelome tisícročia vzniká Dávidova kráľovská ríša. Po prvýkrát prináša politickú jednotu dvanástich kmeňov Izraela. Nemala však dlhé trvanie. Po vladárení Dávidovho syna Šalamúna sa v roku 932 rozpadá na severnú ríšu Izrael a južnú ríšu Júdeu. Izraelskú samostatnosť ukončili v roku 722 Asýrčania a Júdsku v roku 587 Babylončania.
Podľa ľudských meradiel sa zdá, že dejiny Izraela sa tým definitívne skončili. Avšak babylonskí zajatci si napriek ľudskému očakávaniu zachovali národný a náboženský svojráz. Na základe nariadenia perzského kráľa Kýra mohli sa vrátiť do Palestíny. Avšak Izrael predbežne nezískal politickú nezávislosť. Po zániku vlády Peržanov sa dostal pod vplyv helenistickej moci a potom (po krátkom období samostatnosti za Makabejcov v 2. storočí pred Kristom) pod nadvládu Rimanov. Do tohto obdobia spadá účinkovanie Ježiša.
Vonkajšie dejiny Izraela poznajú len niekoľko vrcholov. Takmer vždy bol ľud v Oriente pod vplyvom silných svetových mocností. Napriek tomu prežil všetky tieto ríše. Izrael prežil Asýrčanov, Babylončanov, helenistické ríše diadochov i Rimanov. Jeho história sa nevyčerpáva v jedinej nešťastnej udalosti. Existujú vnútorné dejiny Izraela, v ktorých sa dáva Bohom viesť a ochraňovať. Vždy vzťahoval na seba prisľúbenia dané Abrahámovi a patriarchom o obsadená krajiny, o potomstve a spáse. Z toho čerpal Izrael v čase prenasledovania a núdze nádej na prežitie a požehnanie. A tým sa mal raz stať pre všetky národy.
Komentáre