Blog rímskokatolíckeho kňaza

Najstaršie biblické rukopisy zo 4. storočia po Kristovi nie sú konečnou stanicou na ceste od našich vydaní Biblie k originálom. Existujú ešte iné kúsky, ktoré nás privádzajú ešte bližšie k pôvodu Nového zákona. Rozsahom sú síce značne menšie než biblické kódexy, ani úpravou nedosahujú úroveň cenných pergamenových rukopisov, avšak vedci ich hodnotia rovnako vysoko.

Ide tu o malé papyrusové fragmenty, ktoré sa od konca 19. storočia nachádzali väčšinou na suchej pôde Egypta alebo v Júdskej púšti. Ich vonkajšok je nenápadný. Pripomínajú popísané papierové zvyšky, ktorým sa vo všeobecnosti neprikladá žiaden význam. Pri týchto starých textových kúskoch je to však inak. Keď sa niekde objavia, okamžite vyvolajú pozornosť učencov na celom svete. Niektoré fragmenty domorodci pred desaťročiami predali na egyptských trhoch, iné papyrusy boli nájdené v jaskyniach Kumránu alebo v Herodesovej pevnosti Masada pri Mŕtvom mori. Celkovo má existovať asi 10 000 papyrusov s biblickými textami. Z nich bola rozlúštená a uverejnená len časť. Malé kúsky papyrusov sú väčšinou zvyškami starých biblických zvitkov. Pre biblickú vedu sú najcennejšie predovšetkým najstaršie papyrusy. Doteraz sa našlo do 50 fragmentov s novozákonnými textami, ktoré sú staršie, než úplné kódexy. Okrem oboch Listov Timotejovi sú všetky spomínané novozákonné spisy na týchto starých papyrusoch. Najstaršie nálezy sa vzťahujú celkom blízko k obdobiu vzniku Nového zákona. Tri papyrusy pochádzajú ešte z 2. storočia a viac než tucet z 3. storočia po Kristovi. V odbornom svete sa citujú papyrusy s literou "P" a číslom vpravo hore, udávajúcim poradie ich uverejnenia, napr. P⁴⁵.

Najdôležitejší a súčasne najstarší je papyrus P⁵². Malý fragment šírky 6 cm a výšky sotva 9 cm nedosahuje ani polovičku korešpondenčného lístka. A predsa má pre biblickú vedu neoceniteľnú hodnotu. Je to totiž najstarší rukopis Nového zákona, aký vôbec existuje. P⁵² patrí k už neexistujúcej Biblii, ktorá bola napísaná okolo roku 130 v Egypte. Na prednej strane papyrus obsahuje niekoľko slov z utrpenia Pána z Jánovho evanjelia, a to vyjednávanie Židov s Pilátom (Jn 18, 31-33). Táto scéna pokračuje na zadnej strane Ježišovými slovami: "Každý, kto je (priateľom) pravdy, počúva môj hlas". (Jn 18, 37).

Fragment podáva jasný dôkaz, že Jánovo evanjelium bolo v Egypte rozšírené už v 1. tretine 2. storočia. Ak sa predpokladá, že od napísania evanjelia až po jeho rozšírenie v nejakej krajine musel uplynúť nejaký čas, prichádzame k obdobiu vzniku Jánovho evanjelia do konca 1. storočia. Odporovalo to však názoru niektorých skúmateľov, ktorí si mysleli, že Jánovo evanjelium je neskorší vynález Cirkvi a pochádza najskôr z 2. alebo 3. storočia. Malý papierový kúsok urobil tejto namáhavo vykonštruovanej téze neslávny koniec. Tak ako mnohé papyrusy aj P⁵² bol nájdený v roku 1920 v egyptskej oáze Fajum. Od jedného obchodníka so starožitnosťami sa dostal do Rylandskej knižnice v anglickom Manchestri. Až v roku 1935 sa zistila jeho hodnota. Dnes je to asi najslávnejší kus papiera, aký bol vôbec kedy objavený.

Iné známe papyrusové fragmenty sú "Chester Beatty Papyri", ktoré sa označujú P⁴⁵, P⁴⁶ a P⁴⁷. Tu už môžeme hovoriť o rukopisoch. Pochádzajú z 3. storočia. Našli sa v roku 1930 v Káhire, odkiaľ sa dostali zväčša do Londýna, do knižnice anglického zberateľa Chester Beatty. P⁴⁵ obsahuje zlomky 30 listov s textami všetkých štyroch evanjelií a apoštolských listov. P⁴⁶ je najcennejšia časť zbierky. Obsahuje 86 strán s textami Pavlových listov. P⁴⁷ sa skladá z 10 listov s odsekom Jánovej Apokalypsy.

Väčšina novších papyrusových nálezov patrí švajčiarskemu zberateľovi Bodmerovi. Dnes sa uchovávajú v jeho knižnici v Coligny pri Ženeve. V roku 1956 bol zverejnený P⁶⁶, ktorý má aj označenie "Bodmer II". Rozsiahly papyrusový nález, ktorý pochádza z egyptského rukopisu z obdobia okolo roku 200, obsahuje takmer úplných prvých 14 kapitol Jánovho evanjelia. Tvorí spolu s P⁵² a P⁴⁵ presvedčivý dôkaz o obľúbenosti 4. evanjelia v starej egyptskej cirkvi. P⁷² (Bodmer VII a VIII) obsahuje oba Petrove listy a Júdov list z jedného kódexu z 3. a 4. storočia. P⁷⁵ (Bodmer XIV a XV) je veľmi starý. Pochádza z obdobia okolo roku 200 a uchováva rozsiahle časti Lukášovho a Jánovho evanjelia.