V štatistickom prehľade SLOVÚC o stave rehoľníčok na Slovensku v rokoch 1950-1958 sa uvádza, že v auguste 1950 a v nasledujúcich mesiacoch sústredili do 14 kláštorov 1 739 rehoľných sestier zo 133 kláštorov. V ústavoch národného zdravia bolo v tom roku ešte 1 943 rehoľníčok, v liečebných ústavoch a domovoch dôchodcov 148; spolu teda 2 091 rehoľných sestier. Aj tie však boli postupne, až na malé výnimky, nútené opustiť tieto pracoviská, hoci išlo o vysokokvalifikované odborníčky a náhradu za ne zdravotníctvo nemalo. Z vyše 4 000 rehoľných sestier bolo odsúdených za „protištátnu činnosť" 88 sestier, čo činilo 311 rokov a 11 mesiacov. Podmienky v sústredovacích strediskách však boli podobné väzeniu. Sestry napriek drastickým postupom, ale aj lákavým ponúkam ostali verné svojmu povolaniu. V rokoch 1950-1952 opustilo rehoľné spoločenstvá iba 59 osôb, t. j. 1,6 %.
V rokoch 1951-1952 bolo vyvezených zo Slovenska do Čiech asi 900 rehoľníčok, zväčša do nehostinného českého pohraničia. Dôsledok tejto politiky bolo možné vidieť o pár rokov. Na Slovensku v roku 1966 žilo 1 121 rehoľných sestier v pracovnom pomere zväčša v charitných zariadeniach a 845 rehoľníčok na dôchodku. Rehoľné sestry boli úplne vyradené z verejného života. Rehole, aj keď nemali možnosť oficiálne prijímať do rehole nových kandidátov, robili to spôsobom síce opatrným, ale účinným. Napríklad Spoločenstvo dcér sv. Vincenta (vincentky) v roku 1968 malo 60 sestier „v civile", ktoré slúžili podľa zásad sv. Vincenta, bez rehoľného rúcha, väčšinou v nemocniciach. Podobne aj iné spoločenstvá, hoci so skromnejším počtom.
Niektoré kláštory, ktoré jestvovali na území Slovenska, boli celé stáročia nositeľmi duchovnej a materiálnej kultúry. Pri barbarskom likvidovaní bolo zničené veľké množstvo vzácnych kníh, obrazov a iných kultúrnych hodnôt. Mnohé z nich boli čiastočne alebo úplne zničené. Počínanie pracovníkov „kultúrneho štátu" bolo viac ako barbarské. Mnohé kláštorné knižnice sa nahadzovali doslovne vidlami do nákladných áut a boli určené na zošrotovanie. Niektoré z nich v lepšom prípade skončili vo vlhkých pivničných priestoroch bez roztriedenia celé desaťročia.
Podobný osud čakal aj kňazské semináre. Nepriazeň doby najskôr postihla likvidácia malých seminárov, v ktorých sa pripravovali gymnazisti na štúdium teológie, na vstup do veľkého seminára.
Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre
Dakujem za velmi dobru temu .V spatnom pohlade na tieto cierne udalosti nasich dejin
Rada by som vedela, do akej miery sa veriaci snazili zastat reholnikov, akym sposobom sa odvazili vystupit aj verejne, ci mali odvahu vyjadrit jednoznacne protesty a nesuhlas s tvrdym porusovanim prav, ci poukazali na dobro, ktore clenovia reholi preukazovali ludom, cize spolocnosti....
Akosi sa hanbim, ze nasi predkovia dovolili byvalej vlade takto zaobchadzat so zasvatenymi osobami.....Nedalo sa uz vtedy nejako viac spojit a branit ?
Mozno sa dozviem odpovede v nasledujucich clankoch.
Dakujem .