Mezopotámske mesto Babylon, ktorého dejiny siahajú až do 3. tisícročia pred Kristom, bolo viackrát hlavným mestom nejakej veľkej ríše, ktorá vládla nad mnohými národmi. Vytvorilo si vysokú kultúru. Až po podrobení Peržanmi roku 539 pred Kristom strácal Bábel postupne svoj význam. Od 2. storočia pred Kristom je mesto už iba poľom ruín. Vykopávky nemeckej orientálnej spoločnosti (1899-1917) pod vedením Roberta Koldeweya odkryli pozoruhodné pozostatky mesta a dôležité pozostatky jeho kultúry a náboženstva.
Najvýznamnejšou stavbou mesta bola ohromná poschodová veža (po babylonský "Cikhurat"), ktorá sa volala "E-temen-an-ki", t.j. dom hlavných sviatkov neba a zeme. Nad štvorcovým pôdorysom (asi 90 x 90 m) sa dvíhalo terasovite sedem kvádrových poschodí s bočnými stenami, ktoré o čosi vyčnievali. Aj výška veže predstavovala asi 90 metrov. Etáže poschodí, pokryté nádhernými emailovými tehlami a navzájom prepojené širokými schodišťami, dávali veži nezvyčajnú krásu. Na vrchole veže sa nachádzala chrámová miestnosť, ktorá bola zasvätená bohovi Mardukovi.
Pretože panoval názor, že božstvo zostupuje zo samých nebies, líha si a prebýva v jemu zasvätenej chrámovej miestnosti, nebolo tu žiadneho zobrazenia boha. Časti veže boli vykopané. Z veže samotnej sa však uchovalo iba málo. Predsa si však na základe údajov antických autorov môžeme vytvoriť presné predstavy o tejto stavbe.
Nabopolasar (625-605), zakladateľ Novobabylonskej ríše, povedal pri príležitosti obnovovacích prác v jednej stavebnej listine: "Marduk, pán, ma ohľadom Etemenanki poschodovej veže v Babylone, ktorá sa pred nejakým časom rozpadla a zosypala sa do ruín poprosil, že jej základy mám umiestniť do lona podsvetia a jej vrchol urobiť rovným nebesiam."
Tento spôsob vyjadrovania pripomína Bibliu. Nemá na mysli šplhanie do neba, ale je to staroveký spôsob na vyjadrenie nezvyčajnej výšky veže. Zaznieva z toho tiež, že na vrchole veže, kde býva Marduk, začínajú nebesia. Meno "Bábel" v sumerskom jazyku znamená "božia brána". Izraeliti ho spájali s hebrejským výrazom "balal" (=pomiešať, poprehadzovať), lebo znelo podobne. To leží blízko významu: Bábel = mesto pomätenia jazykov.
V texte jahvistu (Gn 11, 1-9) sa Babylon stáva ako hlavné mesto mocnej, mnohé národy obopínajúcej ríše, obrazom pre tému historického podobenstva. Izrael, podnietený pozorovaním moci a náboženstva Babylonu, využíva toto rozprávanie na vyjadrenie svojej viery o situácii človeka po hriechu. Čo sa dalo vidieť v Babylone, to sa stalo obrazom Bohu vzdialeného ľudstva: Mnohosť jazykov, ktorými sa hovorí v tomto veľkomeste, vysoká veža a obrovské stavby sa javia ako výraz preveľkej ľudskej moci a nezodpovednej modloslužby.
Rovnako ako stavba veže je v rozprávaní dôležitá aj stavba mesta. Ona sa má stať charakteristickým stredobodom národov, ktorým by sa mohlo zabrániť rozptýleniu ľudstva po celej zemi. Takto zjednotené a ovládnuté ľudstvo má byť schopné k činom, ktoré "mu urobia meno". V hriešnej nadutosti má sláva Bábelu potlačiť Boží nárok na vládu nad národmi. Tu sa vyjadruje kritika malého Izraela voči protibožským nárokom veľkoríše. Ale Boh nedovolí, aby sa vysmievali z tých, čo sú mu verní. Zostupuje na mesto. V "zostúpení Boha" (5), ktorý si chce pozrieť mesto, nespočíva žiadne zmenšenie jeho významu, ale opovrhnutie mestom: Bábel je taký malý, že Boh ho z neba sotva vidí. Pre Boha je jednoduché trestajúc vystúpiť proti Babylonu.
"Pomiešať jazyky" (6, 6-8) vo vtedajších časoch neznamenalo, že tam náhle vznikli nové jazyky. To znamená zničenie politickej, hospodárskej a náboženskej jednoty. Z politického štiepenia vyrastá väčšinou aj rozličnosť jazykov, pretože na jeho základe si už národy nie sú schopné "porozumieť".
Rozptýlenie národov tu má preto význam ako následok ich bezbožnosti. Aj "virvar" rečí, znak stratenej politickej a náboženskej jednoty, má svoju príčinu vo vzbure proti Bohu. Bez Boha nie je možné žiadne porozumenie medzi národmi navzájom.
Na obrazné rozprávanie o veži v Bábeli nadväzuje ešte jeden rodokmeň (11, 10-26). Siaha od Sema - syna Noemovho až po Tareho, Abrahámovho otca. Na konci pradejín (11, 18-12, 3) sa dostáva do pozornosti postava, na ktorú je po rozptýlení národov upriamené Božie volanie.
V Abrahámovi si Boh z množstva jemu nepriateľských národov vyberá človeka, ktorý sa nakoniec stane požehnaním pre všetky národy. V ňom začínajú dejiny Božieho ľudu. Zmienkou tohto mena na konci pradejín sa stáva zrejmým, že nie Boží hnev a trest, ale milosť a milosrdenstvo sú posledným slovom Boha. Tento záver je zároveň aj novým začiatkom.
Komentáre
Ďakujem