Blog rímskokatolíckeho kňaza

Pretože z trstiny sa robili prúty na meranie, nadobudol význam "miery" a tak sa stal výrazom pre "pravidlo" alebo "normu".

Biblický kánon je teda zbierkou Bohom ovplyvnených kníh, ktoré sú v židovstve (SZ) a v Cirkvi (SZ a NZ) oficiálnou mierou pravdy viery, normou pre učenie a prax a podkladom pre bohoslužbu. Kanonické knihy sú spisy, ktoré patria k Biblii. Aj kánon sa vyvíjal postupne. Jeho prvé štádiá sú položené už pred exilom. Niektoré spisy platili už pre svoj obsah, napr. ako smernice Božieho práva a sú záväzné. Proroci chápali ich slová ako Božie posolstvo. Preto boli prorocké spisy pre Izrael samozrejme Božím slovom. Naproti tomu boli ostatné spisy SZ prijaté do kanóna skôr len aktom náboženskej autority, pravdepodobne kňaza alebo židovskej obce, podobne ako Ezdráš r. 398 pred Kr. priniesol Pentateuch definitívne ku kánonickej platnosti. Ako sa to stalo v jednotlivostiach, nie je dnes prehľadné, predsa sú okolo 130 pred Kr., ako ukazuje grécky predslov ku knihe "Jezus Sirach", popri "Zákone" a "Prorokoch", kánonicky uznané aj "ostatné spisy".

V posledných desaťročiach pred Kristom silnie tendencia jeruzalemského kňazstva rátať do kánonu len staršie, hebrejsky napísané spisy. Tým sú v protirečení s názorom helénskeho židovstva v diaspore, ktoré si veľmi váži aj mladšie, grécky písané spisy. Tu bol rozšírený kánon, ktorý obsahoval aj nasledovné knihy: Baruch, Tobiáš, Judit, 1. a 2. kniha Machabejcov, Múdrosť, Jezus Sirach a grécke časti ku knihe Ester a Daniel. V Ježišovej dobe panuje okolo obsahu kánonu ešte určitá neistota.

K definitívnemu odmietnutiu týchto spisov židovstvom došlo až na synode v Jamnia (Jabne) medzi 90. a 100. r. po Kr. Vtedy stanovili znalci Písma, ktorí pokračovali v tradícii židovského sanhedrínu, definitívne židovský kánon. Všetky grécke knihy a k tomu grécky napísaná kniha "Jezus Sirach", boli z kánonu vylúčené.

Kresťanská Cirkev prevzala spisy diasporového židovstva do svojho kánonu, lebo aj v týchto spisoch z doby tesne pred prelomom letopočtu a narodením Ježiša videla Božie slovo. Pre Cirkev našlo Božie slovo až v Novom zákone svoj posledný výraz. Preto mohla až neskôr spolu so spismi NZ uzavrieť aj kánon SZ. Tie spisy, ktoré nepatria k židovskému, ale len ku katolíckemu kánonu sú "deuterokánonické" (t.j. patriace k 2. kánonu).

Cirkevní otcovia radi citujú deuterokánonické knihy. Pápež Damazus ich už spomína v jednom dekréte z r. 382.

Tridentský koncil v r. 1546 úradne ustanovil neskrátený kánon 45 kníh Starého zákona. V protestanských vydaniach Biblie sú deuterokánonické knihy uvádzané zväčša na konci.