Ani zďaleka nezodpovedá historickej pravde, ako to často zvykla tvrdiť "vylepšená" historiografia, aj dnes, že každý obvinený skončil na hranici.
Svedčia o tom niektoré zo zachovaných záznamov.
Napríklad z 930 rozsudkov za 15 rokov, ktoré vyniesol inkvizítor Bernard Gul (Gui) krátko po roku 1300 bolo odsúdených na trest smrti 42 heretikov.
Jacques Fournier v Montaillou počas 370 dní vykonal 578 výsluchov (418 výsluchov obvinených, 160 výsluchov svedkov). Sformuloval obvinenia voči 98 osobám; svetskej moci bolo odovzdaných ("na vykonanie trestu smrti") 5 osôb; ostatní dostali tresty s kajúcim charakterom.
Bernard de Caux v rokoch 1245 – 1246 viedol spolu so svojimi pomocníkmi inkvizičné vyšetrovanie. Toto vyšetrovanie obsiahlo 39 obcí; vypočutých bolo spolu 5471 osôb. Z toho 23 obvinených bolo odsúdených do väzenia, (trest smrti sa tu neuvádza) 184 dostalo typický trest pokánia, napríklad nosiť na vrchnom odeve našitý žltý kríž. Archiválie zachované z druhej polovice 13. storočia z inkvizičných vyšetrovaní v Toulouse ukazujú, že rozsudky trestu smrti, ktoré vyniesli, tvorili 1 % všeobecného počtu rozsudkov, rozsudky doživotného väzenia – 15 %.
Na základe týchto archiválií tiež vieme, že - ako píše Jean-Pierre Dedieu - heretici sa obávali inkvizície, "pretože dokázala odstrániť ich lokálne protekcie, ktoré ich chránili, a ktoré často blokovali činnosť iných súdov." Čo sa týka počtu obetí trestu smrti z celkového počtu inkvizičných konaní, pre neúplnosť správ sa rozchádzajú. Objavujú sa počty v rozmedzí 2% - 5% všetkých inkvizičných procesov.
Historik Joseph Leclercq poukazuje, že inkvizícia, ktorú zostavil Gregor IX., ukázala sa z jednej strany "splnomocnením" trestať herézu ako kriminálny priestupok, z druhej strany však - "brzdou", ktorá zdržiavala lynčovanie (samosúdy) ako aj arbitrárne rozsudky miestnych vlád, ktorým nepredchádzalo vecné vyšetrenie.
Znalec v oblasti inkvizície Silvan Seidel Menchi charakterizuje Rímsku inkvizíciu v porovnaní s inými súdmi ako "pozoruhodne korektnú a svedomitú inštitúciu, ktorá pracovala vysoko korektne a nepartajne a ako model právnej precíznosti a prísnosti predvídala už určitými hľadiskami moderné chápanie kriminálnej justície."
Americký profesor John Tedeschi charakterizuje Sväté ofícium, ktoré je pokračovaním inkvizície v Ríme od 16. storočia ako "pioniera justičnej reformy" a to nielen jeho záujem, ako priviesť delikventa k polepšeniu, čo bolo dôležitejšie ako potrestanie.
A Reiner Decker v tomto smere konštatuje: "Sväté ofícium poskytovalo (…) pomerne čestné konanie, v ktorom obžalovaní mali dobrú šancu, pomôcť pravde k víťazstvu (…) Už teraz sa ukazuje, že činnosť inkvizície z dnešného pohľadu netreba posudzovať len negatívne."
Článok Judák, V., INKVIZÍCIA II., In HR, č.5, Roč. XIV, 2003, s.15-18:
Komentáre